Cesta hrdinov SNP 2.0, máj 2016: Dukla – Devín
(návrat)
Cesta hrdinov SNP 2nd
time, May 2016: Dukla – Devín
 |
| Skalisko: západ Slnka nad Kráľovou hoľou / sunset above Kráľova hoľa |
Necelé dva roky
po prvom prejdení Cesty SNP ma začala znovu nevysvetliteľne lákať. Chcela som
sa vrátiť na miesta, ku ktorým sa viazali silné zážitky, spomienky a nostalgia.
Chcela som tiež skúsiť, či to dokážem sama, či na to mám. Pre zmenu
v jarnom období, keď nebudú také horúčavy, nehrozí toľko búrok, lesy
a lúky budú plné kvetov. A tak vystupujem 4.5.2016 z autobusu
v Čertižnom, kde sme minule cestu skončili, aby som „pozbierala svoje
stopy“ po červenej značke cez Duklu smerom na západ až na Devín.
Výzva je ísť
rýchlejšie než minule a priemernú rýchlosť vyťahujem na 30 km/deň. Batoh
sa mi oproti prvému prechodu podarilo odľahčiť asi o 2 kg a je to
poznať. Cesta z Čertižného, resp. Dukly do Telgártu mi trvá 10 dní,
užívam si dobrý pocit, keď prejdem za dva dni tie isté úseky, ktorý nám minule
trvali tri dni. Po dvoch rokoch znovu prechádzam tými istými miestami, len
opačným smerom a sama, vidím ich novými očami a v inej ročnej dobe. Opäť
skracujem – vynechávam Stebnícku Maguru a Čermeľ a miesto Pipitky
idem cez Smolník – všetky skratky mali dôvod prísť večer na miesto vhodné na
nocľah, pôvodne som sa chcela držať presne červenej značky. Splniť svoje ciele
znamená často boj s únavou a so strachom – s vlastnými limitmi. Po
35 km dni mám večer pocit, že som mŕtva, ďalší deň zas 35 km – keď
som včera vravela, že som mŕtva, tak dnes už úplne.
Prvých 5 dní
znamená z veľkej časti šľapať cez civilizáciu, často po asfalte. Prvú noc
kotvím tarp o tank v Údolí smrti. Druhá noc ubytovanie v škole
v Kurimke, keď prišli búrky s krúpami na celé popoludnie – hneď na
začiatku časový sklz. Tretia noc pri hervartovskom rybníku, každú chvíľu sa
zastavuje nejaké auto – je piatok večer. Novú rozhľadňu s útulňou na
Žobráku s parádnymi kresielkami míňam cez deň. Na Čergove nachádzam vo
vrcholovej knihe náš dva roky starý zápis, zaujímavý pocit. Noc v posede
za Terňou a ráno odbočka na výhľadovú Lysú Stráž. Ďalšia noc v daždi pod
strechou na matraci v Pustom mlyne za Ľubovcom. Strašidlo neprišlo. Siesta
v Kysaku a ide sa konečne do hôr. Okolo sedla Repy kvitne mesačnica
trváca, ktorá vonia ako orgován... Šiesta noc na Jahodnej v prístrešku,
prichádzam tam potme pri dorastajúcom Mesiaci a vôni mesačnice. Začína neistota
zo samoty v divokom teréne Volovských vrchov. Dlhý a náročný deň cez
Kloptaň, noc v kaplnke sv. Márie za Štósom a kratší oddychový deň cez
Smolník, vôbec sa mi nechcelo z kaviarne a civilizácie hore do
kopcov, polomov a búrkových mrakov... Večer s dúhou a západ
Slnka nad Kráľovou hoľou na Skalisku, chladná noc, stanujem pri smerovníku ako
pred dvoma rokmi. Rýchly prechod vyrúbanými Volovskými vrchmi – hurá, miesta,
kde boli minule polomy, sú už spriechodnené. Ponáhľam, lebo predpovede hlásia
silné dažde... Zachádzka do Dobšinej, stretla som na kopci cyklistu, miestneho
záchranára a bola pozvaná prenocovať u nich na pohotovosti. V daždi
sa ráno vraciam na trasu a desiaty deň cesty, v piatok trinásteho, sa
v Telgárte opäť ubytovávam u farárovcov.
V Telgárte
nakoniec kvôli počasiu zostávam dve noci, oddych. Dážď síce poľavuje, ale na
Nízke Tatry v zlom počasí sa necítim zdravotne – niečo na mňa lezie, točí
sa mi hlava. Dilema. Prerušiť cestu? „Cesta hrdinov“: Hrdinstvo môže znamenať
ísť ďalej v ťažkých podmienkach, ale nie za cenu bezpečnosti –
hrdinskejšie než príliš riskovať je vzdať sa svojich ambícií... Keby som nebola
sama, trúfla by som si, takto nie. Ale nechcem prerušiť súvislý pochod ani
ďalej čakať na mieste, tak vymýšľam dosť šialený alternatívny plán – obísť
Tatry juhom. Nie všade je značka, takže z veľkej časti po asfaltke. Cez
Šumiac obchádzam cez lúky Kráľovu hoľu. Potom ťapkám pešo po hlavnej ceste
a spoznávam krásy Horehronia – Pohorelská Maša, Heľpa, Závadka nad
Hronom... – po pravej strane sa striedavo pod mrakom týčia svahy Nízkych Tatier
plné rúbanísk. Keď čítam hororové správy skupiny SNP-čkarov kus predo mnou
z hrebeňa Chopku, som rada, že som tu dole. Lenže ďalší deň sa cítim
horšie. V Bacúchu mám krízu a nepomáha už ani energeťák. Dvíham
pokusne ruku na stopa, hneď zastavuje sympatický Poliak a berie ma až
domov, celú cestu sa mi stále točí hlava a cítim sa akoby ma prešiel parný
valec... Tri noci v civilizácií, kým sa dám do poriadku, premýšľam,
čo ďalej. Vrátiť sa alebo nie? Má vôbec zmysel pokračovať, keď to už aj tak nie
je v kuse? Nakoniec mierim späť na trasu. Z viacerých dôvodov však
zvíťazila varianta preskočiť Tatry a napojiť sa na trasu až na Donovaloch.
Počasie stále ešte nie je ideálne na hory, ale v nižších kopcoch už to
pôjde.
Stojím na kopci
Zvolen nad Donovalmi, pozerám sa dozadu na stále ešte trochu zamračené Nízke
Tatry a mám zmiešané pocity. Mala som ich mať prejdené, ale nemám. Má
vôbec zmysel pokračovať tých 370 km do Bratislavy, je to ešte stále Cesta SNP? Nemám
sa na to vykašľať a dať tomu niekedy inokedy tretí pokus? Idem a prvé dva
dni ma ešte strašia pochybnosti. Prvá chladná noc v bačovskom prístrešku
v Rybovskom sedle, nikde nikoho, svetielka v údolí ďaleko, konečne
robím ohník, v prvej časti cesty mi to nevyšlo ani raz. Krížna je tentokrát
pre mňa najvyšší bod celej trasy. Keď sa potom v horských serpentínach na
lesnej ceste z Kráľovej studne zrazu objaví autobus a ponúka odvoz, skoro
podľahnem... Ale pokračujem cez Kremnické vrchy na Skalku a táborím na
osvedčenom mieste na vyhliadke nad zjazdovkou pri vysielači. Ďalší deň ľahký
terén, tak ťahám vyše 40 km. Na Bralovej skale stretávam tatka s deťmi
a uvedomujem si, že keď človek takto chodí a potom o tom
rozpráva, má silu inšpirovať iných, a že to teda má zmysel... Teším sa na
spln na Vyšehrade, lenže už sú tam dvaja týpci a jeden má so sebou veľkých
psov, ktorých sa po zlej skúsenosti bojím. Sedím s nimi pri ohni, radšej
by som bola sama, ale čo už, tak aspoň psíčkarovi vysvetľujem, že na tom, že
idem sama žena, naozaj nie je nič divné – ach, tie genderové stereotypy. Ráno
vstávam na východ Slnka, pokračujem krásnym úsekom, na Vríckom sedle ma zmáha
nevyspatosť a núti k sieste, potom obdivujem prvosienku pomúčenú
a tučnicu obyčajnú pri jednom prameni, a večer ešte ťahám pekný úsek
za Fačkovským sedlom až nad Čičmany, kde už mám osvedčené miesto na táborenie.
Ďalší deň sa mi zas točí hlava, vyhodnocujem to ako možný nadbytok horčíka. Hore
na Strážove sa z ničoho nič objavujú tí istí dvaja týpci so psami – aj oni
si stihli za víkend viacero pekných miest, lenže zatiaľ čo oni vyspávali opicu
a vozili sa autom, ja som šľapala... Večerný výstup na Vápeč, a tak
ako minule po západe Slnka rýchly presun do nižších polôh, lebo v noci má
prísť dážď... Daždivé oddychové doobedie na verande lesnej chaty, potom ďalej
cez lesy a Trenčianske Teplice, stretávam Katku a Vlada ako jediných
ďalších SNP-čkarov takto na jar, idú trasu po úsekoch. Do Trenčína dorazím
už za tmy. Dlhý prechod civilizáciou riešim nočným pochodom a je to
príjemné, úplne všetko je už zavreté, kľud. Noc pri Záblatskej Kyselke.
Teším sa, že som
na druhej strane Váhu a konečne opúšťam zónu, kde sa všetky konverzácie
s náhodnými okoloidúcimi točia okolo slova „medveď“. Na Machnáči na
česko-slovenskej hranici premýšľam, aký má to ponáhľanie vlastne zmysel,
a dávam si dlhšiu siestu. Prečo sa naháňať a stresovať, keď má človek
vlastne voľno... O čo chcem súťažiť a čo si dokazovať? Kdekto sa
chváli, za koľko dní „dal“ Cestu SNP, ale na takejto dlhej ceste neexistujú
rovnaké podmienky pre všetkých, nedá sa objektívne porovnávať... Niekoho zdrží
zlé počasie, niekoho zdravotné problémy alebo niečo iné... A komu sa to
podarí, nie je to len jeho vlastná zásluha – veď cestu musel niekto vyznačiť,
niekto spravuje chaty a útulne, vyrába mapy a outdoorovú výbavu,
a tak ďalej... Večer na rozhľadni nad Březovou, zamračené ráno, a na Veľkej Javorine
sa zrazu inverzné mraky zdvíhajú a otvára sa modrá obloha a výhľad...
Do večera ešte potiahnem cez Myjavu až na Bradlo, 42 km, už za šera táborím
hneď vedľa pamätníka, únava, nohy bolia. Posledné dni v Malých Karpatoch,
všetok stres je preč, zostáva mi už len pohodový prechod známymi kopcami... Na
Havranej skale v hroziacej búrke kotvím tarp na skalách. Užívam si, že už
som v bezpečnom teréne nízkych kopcov. Ďalší deň Záruby a odbočujem si zaplávať
k vodnej nádrži Buková. Na Amonovej lúke spím v posede a ráno
nachádzam ploštice. Je víkend a všade dosť ľudí. Veterno na mojej
obľúbenej Vápennej s citátom „Kamkoľvek ideš, čokoľvek hľadáš, na konci
hľadáš sám seba“. V povznesenej nálade píšem do vrcholových knižiek múdra
o tom, ako treba vyraziť na cestu hneď, pokiaľ o nej snívate,
a na nič nečakať, lebo dokiaľ máte zdravie, tak všetko ostatné sa dá
nejako zariadiť... Predposledná noc na kopci Konské hlavy a potom
tematicky už len Somár, Kamzík a (Devínska) Kobyla. Pre nedostatok času
vynechávam tak ako minule odbočku na Slavín. Posledná noc na Devínskej Kobyle,
prichádzam už za šera a otváram pri ohníku pivo Šariš. Ráno už len zbehnúť
dolu do Devína, vyfotiť sa pri ceduli, posedieť pri sútoku a je koniec...
Misia pozbierať
svoje kroky na Ceste hrdinov SNP je splnená... Alebo snáď nie? Nie som si
istá... Síce vyhlasujem cestu za úspešne prejdenú, ale nie s úplne čistým
svedomím. Došla som až do cieľa a prešla za 22 dní na trase + 1 ½ dňa
pod Tatrami asi 700 km,
a to nie je málo. Nízke Tatry však stále trochu strašia v hlave, hoci nie
som jediná, kto ich na Ceste SNP musel kvôli počasiu vynechať, stáva sa to.
Cesta hrdinov SNP 2016 však ešte nepovedala posledné slovo... na jeseň ma čakal reparát a ďalších 400 km...;-)
Cesta hrdinov SNP 2016 však ešte nepovedala posledné slovo... na jeseň ma čakal reparát a ďalších 400 km...;-)
English:
Two years after completing Cesta hrdinov SNP
for the first time I decided to return there. This time on my own, in the opposite
direction from Dukla to Devín, and in a different season – in the spring. Another
challenge was to walk faster than the first time.
I started on 4th May in Čertižné,
where we had finished in 2014, and then followed the same path from Dukla to
the west, even with mostly the same shortcuts on a few places. It was a very
interesting feeling to “follow my own footprints” and return to the very same
places again. On the first about 150 km the trail goes through many villages,
some towns and often on roads. Then it finally gets wilder in Volovské
mountains, though many of the forests are damaged by windfalls and clearcuts. I
managed to walk about 300 km to Telgárt in 10 days, but on the last day the
weather got very rainy and the forecast was too bad for the Low Tatras. So I
got accommodation for two days in Telgárt, but I started to feel sick and it
didn’t seem safe to go to the higher altitudes alone like that. I didn’t
want to give up completely, so for one and half day I tried to walk west
under the Low Tatras through the valley on the southern side, most of the time
on the roads. But I still didn’t feel well, so I gave up this crazy
attempt in Beňuš village and hitchhiked home...
I returned to the trail after a two
days break, but I didn’t have enough time left, so I decided to skip
the Low Tatras completely and continue in Donovaly. The western half of the
trail goes through a lot of really beautiful places, nice beech forests,
meadows full of flowers, rocky hills with great views, and it was wonderful in
the late spring season. There are some civilized parts too, like walking 10 km
on the road through Trenčín – I did that in the late evening when the town
was calm. The weather was nice most of the time. It took me 12 days to walk the
370 km from Donovaly to Devín in Bratislava and I really enjoyed it.
Altogether I have walked about 700 km in
22 days on the trail + 1 ½ day under the Low Tatras. I was happy that I
made it – faster than two years ago and on my own – but on the other hand,
without the Low Tatras it felt somehow incomplete and I regretted it a bit...
and that made me return to the trail later again…
 |
| Veľká Javorina: Lunaria rediviva |