Česko-slovenské hranice, september 2016 (270 km)
The walk
along the borders of Czech Republic and Slovakia
 |
| Makyta |
Keď som na konci
mája sedela večer pri ohníku na Devínskej Kobyle na konci Cesty SNP, myšlienka
„Kam nabudúce?“ ma priviedla k vízií na pochod pozdĺž česko-slovenských
hraníc. Bol z toho desaťdňový prechod pohodovým terénom, tempom
primeraným skracujúcim sa dňom babieho leta.
Cieľ bol ísť čo
najbližšie popri hraniciach po turistickej trase, nesnažila som sa ísť priamo
po hraničnej čiare – na niektorých miestach by to bolo nemožné, na iných
zbytočne otravné.Vyrážam 20.9.2016 večer z Čierneho pri Čadci, už za
tmy prichádzam hore kopcom na Trojmedzie Česka, Slovenska a Poľska
a rozbaľujem spacák v altánku, vedľa na lúke sa pasú kravy.
The goal was to hike
from the three lands border with Poland to the one with Austria. I didn’t exactly follow the border, but tried to be as close to it as
possible on hiking trails. Autumn was just starting, the days were getting
shorter and I didn’t hurry, so it took me 10 days. I started in Čierne
pri Čadci (SK) in the evening of 20th September and spent the first night on the three
lands border with Poland.
21.9., 1. deň
(Bílý kříž, 30 km)
Hmlistým
a chladným ránom oblúčikom cez Poľsko sa napájam na značku na českej
strane. Pokračujem Slezskými Beskydami cez Girovú do Mostů u Jablunkova. Zastávka v obchode
a zas hore na hrebeň Beskýd. Kopec Velký Polom, smrečiny v hmle
a sychravom počasí. Hrebeňovka pokračuje dlho priamo po hraničnej čiare.
Muřinkový vrch, kaplnka na hrebeni, pri kríkoch ma pobavia nápisy WC ženy
a WC muži, ale v kríkoch sa našťastie skrývajú kadibúdky. Začína
pršať. Na konci lesa sa otvárajú výhľady na Lysú Horu. Do tmy prídem takmer na
Bílý kříž a táborím pri pahýli kríža, podľa ktorého toto meno, o čom
informuje náučná tabuľa.
Foggy morning, a short loop through
a village in Poland and then on the Czech side through Girová to Mosty
u Jablunkova. Then uphill to Velký Polom and a nice long forested
ridge of Beskydy, mostly following exactly the border. Rainy afternoon. Night
on a meadow at Bílý kříž.
22.9., 2. deň
(Sedlo pod Lemešnou, 29 km)
Druhý deň na
hrebeni Beskýd vedie častejšie osadami, dnes väčšinou chalupárskymi. Počasie sa
vyjasňuje, oblaky zostávajú zrána inverzne sedieť v údoliach. Párkrát
križujem asfaltky s hraničným priechodom, na slovenskej strane ma zakaždým
víta drevený nápis „Kysuce“. Cesta je pekná a vedie priamo po hranici, len
občas sa odpojí po vrstevnici, keď hraničná čiara stúpa na nejaký strmší kopček
a hneď zas dolu. Teší ma preto, že som si nastavila pravidlá ísť popri
a nie priamo po nej. :-) Lesy sú rôzne, niekedy aj celkom pekné, ale
väčšinou nič moc smrečiny, často monokultúry. Na mieste menom Smutníky križujem
európsku diaľkovú trasu E3. Cesta na Bumbálku sa zdá byť nekonečná, dávam si
tam kávu v motoreste a v neskorom poobedí pokračujem ďalej ešte
cez pár kopcov s prevažne smrekovými monokultúrami. Do večera opúšťam
Beskydy a táborím v Sedle pod Lemešnou. Na chalupe pod sedlom si
pýtam vodu a dostávam k tomu navyše domáce rajčiny.
The second day on the ridge of Beskydy, the trail
follows the border most of the time, there are small villages and settlements
on the way, the forests not so nice anymore – often spruce plantations. On
a place called Smutníky european trail E3 crosses the border.
A coffee break at Bumbálka and then going on to Sedlo pod Lemešnou pass,
the end of Beskydy, camping there.
23.9., 3. deň
(Makyta, 24 km)
Vstupujem do
Javorníkov, hrebeňová trasa sa stále zväčša drží hranice, len občas odbočí.
Ranný výstup na Veľký Javorník, počasie praje a bude už priať po celý
zbytok cesty. Rozhľadňa na Stratenci a hrebeňové lúky, výhľady na Radhošť,
Malý Javorník, pekné staré buky v lesoch. Hotel Portáš a chaty okolo,
trocha civilizácie. Ďalej po hrebeni a zostup na Papajské sedlo. Lesy už
sú zväčša celkom pekné bučiny a na úpätí Makyty ma prekvapujú aj jedle.
Divoká a pralesovitá Makyta, hore stúpam už za šera. Večerný ohník
a noc pod širákom na vrchole. Asi by som tu správne spať nemala, som
v rezervácií... Slávim jesennú rovnodennosť.
Javorníky mountains, a nice ridge with some meadows
and views, a small view tower on Stratenec, easy walk most of the time exactly
on the border, beech forests and some mountain huts. Steep downhill to Papajské
sedlo and then in the evening uphill to Makyta with beautiful and well
preserved forests. Camping on the top of Makyta, Autumn Equinox.
24.9., 4. deň
(Okršlisko, 28 km)
Dohodla som sa
s kamarátom Pavlom, že sa ku mne na pár dní pridá v Střelnej. Ráno vyrážam neskôr, než som
chcela, tak sa musím ponáhľať. Zostup z Makyty rovnou a rýchlou cestou po
českej strane, časť po asfalte, stále mierne z kopca. Pamätná lipa nad
Francovou Lhotou, cez Čubův kopec s rozhľadňou smer Střelná. Mám trochu
sklz, Pavel ma už čaká na lúke nad dedinou pri zvoničke a „Hoteli pod širákom“
(podivuhodný prístrešok, ktorému chýba to najdôležitejšie – strecha...).
Prechádzame Střelnou
a ďalej po kopcoch už v Bielych Karpatoch, značka už nejde priamo po
hranici, ale kúsok od nej po českej strane. Dlho sme sa s Pavlom nevideli, tak
sa máme stále o čom rozprávať. Bielokarpatskou krajinou, ponad Nedašovu
Lhotu, lúkami a väčšinou bukovými lesmi ideme až do večera. Pri
jednej chate si pýtame vodu a zarozprávame s miestnymi víkendujúcimi
chlapmi. Spíme pod širákom na okraji lesa s výhľadom na Vršatské bradlá,
prichádzame tam už za tmy.
Easy walk on the Czech side down from Makyta
through Francova Lhota village and Čubův kopec with a view tower to
Střelná village. There I met my friend Pavel who joined me for the next few
days in the White Carpathians. We hadn’t see each other for a while, so we
had a lot to talk about and the rest of the day passed quickly. Beautiful
landscape of the White Carpathians with meadows and beech forests, camping on
the edge of a meadow with a view of rocky Vršatské Bradlá.
25.9., 5. deň (Na
koncích, 24 km)
Okolo kaplnky pod
Bielym vrchom schádzame cez lúky a lesy do Sidonie a ideme po asfaltke
údolím, prestávka na pivo, potom za Vlárskym priesmykom váhame nad dvoma
možnosťami trasy, na mapách to nie je úplne jasné. Nová červená na slovenskej
strane je bližšie ku hranici, ale dosť sa točí, zatiaľ čo stará značka, ktorá
vedie po českej strane, kus po asfalte do Svatého Štěpána a potom hore, sa
zdá byť kratšia. Čas do tmy sa kráti, tak vyhráva moja varianta cez dedinu po
starej značke, aj keď sa tým vzďaľujeme od hranice. Nebola to najlepšia voľba,
po frekventovanej asfaltke sa ide zle a značka v lese sa ukazuje byť
ozaj stará a mizne, končíme na pozemku sympatickej prírodne žijúcej
rodinky, tak to bolo aspoň príjemné stretnutie. Po lúkach s výhľadom na
Strážovské vrchy a potom lesom stúpame na Javorník, kde sa opäť napojíme
na hranicu. Večer ešte pokračujeme priamo po hraniciach po rovnom lesnatom hrebeni
až na táborisko Na koncích.
In the morning we walked around the chapel under Biely
vrch in Slovakia through the meadows and woods down to the valley to Sidonie
village on the Czech side. Crossing the main road at Vlársky priesmyk and then
we had a choice of either old or new red trail. The old one on the Czech side
seemed shorter, but it first lead along the busy road to Svatý Štěpán and then
it got lost in the woods, so not the best choice. Anyway it wasn‘t difficult to
find the way to Javorník hill. Then the marked trail follows the border ridge
and we camped at a place called Na Koncích.
26.9., 6. deň
(Lopeník, 25 km)
Bielokarpatským
lesom po hraniciach pokračujeme na Žítkovú, na Liešnej prejdeme asfaltku
a potom do kopca na krásny lúčny Machnáč, kde sa na chvíľu naša trasa
stretáva s Cestou hrdinov SNP. Trenčín ako na dlani a hodinová
prechádzka po úžasnom pohraničnom lúčnatom hrebeni s kopaničiarskymi chalupami
po červenej značke Cesty SNP na Vyškovec, kde majú zvoničku, čo na fotobunku
zahrá hudbu. Hranica mieri do údolia a naša trasa chvíľu po českej strane
po asfaltke stále po červenej. Podvečer sa odpájame na zelenú smer Lopeník
a opäť sa tým vraciame na hranicu. Na Lopeníku sme až za tmy, spíme hore
na rozhľadni a tešíme sa z prekvapivej prítomnosti čalúneného gauča
v miestnom prístrešku.
Along the border we walked through nice forests
to Žitková village (CZ), then we crossed the main road at Liešna and continued
to the beautiful Machnáč hill with great views to both countries. There we
joined Cesta hrdinov SNP for a short while. On the beautiful border
ridge with large meadows to Vyškovec, then a bit of road walk and already in
the dark through the woods to Lopeník hill. We slept on the top of the view
tower and were surprised to see a sofa in the shelter.
27.9., 7. deň (Nová
hora, 25 km)
Východ Slnka na
rozhľadni, Pavel vyráža prvý, ja ešte fotím, stretávame sa na ďalšom kopci pri
prameni. V Květné zastávka v obchode a potom výstup na Veľkú
Javorinu, najvyšší vrchol Bielych Karpát. Počasie nám stále praje. Po rovnej
širokej pohraničnej hrebeňovke, peknými bučinami, cez Šibenický vrch
s výhľadmi a krížikom pokračujeme na Novú horu. Značka sa striedavo
drží hranice a opúšťa ju. Za stmievania na jednom mieste zle odbočíme, ale
nechce sa nám vracať. Spíme teda len tak v lese niekde na výbežku kľukatej
hranice, skôr než začne zostupovať z hrebeňa do údolia.
Sunrise on the view tower. Shopping in Květná
village and uphill to Veľká Javorina, the highest point of the White
Carpathians with nice views. An easy walk on the border ridge nice beech
forests and some meadows with views on Šibenický vrch. Then the trail goes on
sometimes on the border and sometimes leaving it, and in the evening we chose
a wrong way, so we just slept on a random place in the forest.
28.9., 8. deň
(pod Čupami, 25 km)
Pokračujeme
lesnými cestami mimo značku, cez lúky na Machovej s kvitnúcimi jesienkami
prichádzame k železničnej stanici Vrbovce, ďalej už opäť po značke, aj keď
spočiatku je trochu nejasné, kam vlastne odbočuje. Červená značka nás vedie po
hrebeni nižšej južnej časti Bielych Karpát cez Tri Kríže a Žalostinú, kde
odbočíme k rozhľadni, až na kopec Čupy na slovenskej strane. Keďže Pavel
študoval geodéziu, tak sa dozvedám, ako je to vlastne s hraničnými
kameňmi, trigonometrickými bodmi a tak ďalej. Kúsok za Čupami je opustená
veľká chata a kúsok od nej studnička, zostávame na noc, rozkladáme oheň,
varíme dobrú večeru a kecáme.
Through the meadows of Machová we continued off
the trail to Vrbovce train station. Then through the lower southern part of
White Carpathians, woods and meadows, small view tower on Žalostiná, to Čupy
hill on Slovak side. We camped and enjoyed a campfire by an abandoned
house close to Čupy.
29.9., 9. deň
(Mikulčice, 30 km)
Biele Karpaty
končia peknými dubovými lesmi a na tejto ceste definitívne opúšťame hory
aj kopce. V Mlýnkoch zastávka pri rybníku, vinohradníckym krajom
pokračujeme do Sudoměříc. Na
železničnej stanici premýšľame nad ďalšou trasou – okolo rieky Moravy sa dá ísť
buď po slovenskej, alebo po českej strane. Do cieľa však už budem týmto
rovinatým krajom pokračovať sama. Pavel sa odpája v prístave pri Baťovom
kanáli a smeruje na návštevu ku kamarátke v Rohatci. Záverečný skoro
dvojdňový úsek trasy je trochu z masochistickej kategórie „Prečo to
vlastne robím?“. Horúce dni s letným počasím a nekonečné rovné
cyklotrasy. Pokračujem po slovenskej strane a zastavujem sa na mieste s pekným
názvom Perúnska lúka. Potom slávnostne prekračujem most cez rieku Moravu
a smerujem do Hodonína doplniť zásoby. Odtiaľ po českej strane po
turistickej značke s nulovým prevýšením do areálu staroslovanského
hradiska v Mikulčiciach. Toto miesto poznám z dôb, keď som sa
venovala living history. Prichádzam už za tmy a rozkladám spanie pod
širákom niekde medzi vykopávkami.
The end of White Carpathians, through the
vineyard country to Sudoměřice village. By Baťův channel Pavel finished the
hike and I continued on my own again. The land is completely flat from
here on, and hiking on the endless and straight bike trails is quite a
masochistic plan. The border follows Morava river from here on. I walked on the
Slovak side to Hodonín, then on the Czech side to Mikulčice archaeological site
where I spent the night.
30. 9., 10. deň
(Soutok, 30 km)
Ráno je opar
a veľa rosy, ale počasie zostáva naďalej letné. Zastavujem sa
v budovách areálu a pýtam si vodu, ale nechcú mi načapovať, pretože
na Morave je nejaký problém s čistotou vody vo vodovodoch a dočasný zákaz.
Kam to tá civilizácia speje, celú cestu mám v prírode čo piť, a keď
prídem do civilizácie, tak zrazu nieto. Ešteže mám filter. Posielam pozdrav
miestnej living history skupine po jednej tu zamestnanej členke. Pokračujem
najprv po turistickej a potom cyklistickej značke k rieke Morave
a potom nekonečne dlho po jej brehu. Okoloidúci cyklista mi vraví, že peší
chodec je tu biela vrana. Je to celkom vtipná akcia teda. Slnko pečie
a stereotypná cesta popri rieke má 15 km. Občas ju niečo spestrí,
napríklad malé prístavisko, plynovod (alebo čo to je) a na konci
železničná trať spájajúca Česko a Slovensko. Zaujímavé na celej tejto
pohraničnej trase je, že prechádzam úplne všetkými miestami, ktorými sa dá
prejsť z jednej krajiny do druhej. Človek si uvedomí, že ich je vlastne
dosť obmedzené množstvo. V poobedňajších hodinách konečne prejdem popod
diaľnicu do posledného južného výbežku Českej republiky a smerujem
k sútoku Moravy a Dyje. Cestu nepoznám, tak mám trochu obavu, či tam
trafím, ale zbytočne, všade je plno cyklistov a cestu ukazujú šípky. Idem
lesom po cyklotrase lužnými lesmi, ďalej od rieky. Prechádzam najprv jednou
a potom ďalšou bránou z pletiva, ktoré akoby viedli na koniec sveta.
Už je šero, keď konečne prichádzam po drevených chodníkoch ponad mokrade na
Soutok. Najprv sa ukáže starobylý hraničný kameň a potom to magické miesto
– som v cieli! Jednodenní cyklovýletníci sú už preč, tak rozkladám oheň
kúsok od veľkého zlomeného stromu na samom cípe zeme medzi dvoma riekami.
Naproti mne cez rieku Slovensko a Rakúsko s rybárskymi chatkami. Spím
pod širákom na piesčitej zemi, je posledná krásna letná noc a koniec
septembra.
From Mikulčice I continued along the Czech
side of Morava river, an endless walk on bike trails. The weather was still
hot, almost like summer. In the afternoon I finally crossed the highway
and started to approach „Soutok“, the confluence of Morava and Thaya rivers and
the three lands border with Austria. On bike trails through the alluvial forests,
nobody walks on foot here except me. It was already getting dark when
I finally reached my goal – the Czech side of the three lands border,
Slovakia and Austria just accross the river. I was there alone and
I enjoyed a beautiful night under the stars and campfire.
Epilóg:
Prvé októbrové
ráno, užívam si rannú pohodu v cieli, fotím. Ale dostať sa zo Soutoku, to tiež
nie je len tak. Teda, bez bicykla. Vraciam sa pre zmenu inou cestou, než som
prišla – smerujem do Břeclavi,
15 km po rovných cyklotrasách, ja ako jediný čudák s batohom, okolo mňa
všetci na dvoch kolesách. Na zámočku v Pohansku sa opakuje scenár s
(ne)pitnou vodou. Nechápem a pripadám si ako z iného sveta.
V Břeclavi sa mi akosi ešte nechce na vlak. Tak sa prejdem po rovinke
medzi cyklistami ešte kúsok do Lednicko-Valtického areálu a úplne poslednú
noc cesty trávim v stane pod starými dubmi v zámockom parku. Ráno sa
počasie podľa predpovede kazí. Pokračujem okolo Janovho hradu k najbližšej
vlakovej stanici smer Brno. Výber tohto záverečného miesta nebol náhodný. Nesie
totiž meno Podivín... ;-)
The confluence is quite far from civilization, so
the next day I need to walk 15 more km on the bike trails to Břeclav,
being the only walker there again. But I didn’t
feel like finishing yet, so I spent one more night under the old oak trees
in the large castle park of Lednice & Valtice. On the
second day of October it got rainy and I finished the hike at the train station
of Podivín – the choice wasn’t random,
because the name of the village means a “weird person” in Czech. ;-)
 |
| Soutok: CZ/SK/AT |